14. kapitola
14. kapitola – Zlodej
Harry otvoril oči a bol
oslnený zlatou a zelenou farbou. Netušil, čo sa stalo, vedel iba, že leží na
niečom, čo mohlo byť lístím a vetvami. Akonáhle polapil dych, zažmurkal a
zistil, že túto oslňujúcu žiaru vytváralo slnečné svetlo, dopadajúce na neho
cez lístie vysoko nad ním. Kúsok od jeho tváre sa niečo myklo. Harry sa
zodvihol na kolená, pripravený čeliť nejakému malému divokému stvoreniu, avšak
zistil, že tým stvorením bola Ronova noha. Keď sa rozhliadol okolo, zistil, že
všetci traja ležia v lese, očividne sami.
Harryho prvá myšlienka viedla k Zakázanému lesu, a na okamih, aj keď vedel, aké
hlúpe a nebezpečné by bolo sa objaviť v Rokfortskom areáli, napadlo ho odplížiť
sa z lesa až do Hagridovej chalupy. O chvíľu však Ron vydal dlhý vzdych a keď
sa Harry začal plaziť k nemu, s istotou vedel, že neboli v Zakázanom lese:
Stromy boli mladšie, boli ďalej od seba a zem bola čistejšia.
S Hermionou, ktorá bola tiež stále na kolenách, sa stretol pri Ronovej hlave. V
okamihu, ako sa Harry pozrel na Rona, ho zaplavili obavy. Ľavá strana Ronovho
tela bola pokrytá krvou a jeho šedobiela tvár pôsobila, v kontraste s lístím
pokrytou zemou, hrozivo. Odvar všehodžúsu práve vyprchával a Ron sa premieňal z
Cattermolea späť do svojej normálnej podoby. Jeho vlasy boli čím ďalej, tým
viac červenšie a jeho tvár stratila i ten zvyšok farby, ktorý v nej ešte bol.
„Čo sa mu stalo?“
„Rozštiepenie,“ odpovedala Hermiona a jej prsty už trhali rukáv tam, kde bola
krv najtmavšia.
Harry vydesene sledoval, ako Hermiona úplne roztrhla Ronovo tričko. Vždy o
rozštiepení rozmýšľal ako o niečom komickom, ale toto...zdvihol sa mu žalúdok,
keď zbadal, ako Hermiona položila obnaženú ruku, na ktorej chýbal veľký kus
mäsa, odstránený hladko akoby nožom.
„Harry, rýchlo, v mojom batohu, je tam malá fľaštička s nápisom Esencia z
pamajoránu.“
„Batoh....dobre...“
Harry dobehol na miesto, kam Hermiona dopadla, schmatol malý batôžtek a strčil
doň ruku. Podľa hmatu rozoznával jeden po druhom, všetky možné predmety – obaly
kníh, vlnené svetre, topánky....
„RÝCHLO!“
Harry zdvihol svoj prútik zo zeme, nemieril ním na čarovný batoh a zvolal: „Accio,
pamajorán! “ Malá hnedá fľaštička vyletela von; chytil ju a bežal naspäť k
Hermione a Ronovi, ktorého oči boli teraz napoly otvorené, ale za viečkami bolo
vidieť len bielka.
„Omdlel,“ povedala Hermiona, ktorá už bola tiež veľmi bledá; už nevyzerala ako
Mafalda, aj keď jej vlasy boli miestami ešte stále šedivé. „Otvor to, prosím,
Harry, strašne sa mi trasú ruky.“
Harry odkrútil uzáver fľaštičky, Hermiona ju vzala a tri kvapky naliala na
krvácajúce miesto. Rana teraz vyzerala ako niekoľko dní stará. Nová pokožka
prerastala cez to, čo bolo pred pár sekundami odhaleným mäsom.
„Wow,“ povedal Harry.
„To je jediné, čo sa odvážim urobiť,“ povedala Hermiona roztrasene.„Existujú
síce kúzla, ktoré by ho celkom vyliečili, ale na to sa teraz naozaj necítim a
moja chyba by urobila oveľa viac škody ako úžitku....Už aj tak stratil hrozne
veľa krvi...“
„Ako sa mu to stalo? Myslím,“ Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil a
ujasnil si, čo sa stalo. „prečo sme tu? Myslel som, že sme sa vracali na
Grimmauldove námestie, nie?“
Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vyzeralo to, že sa takmer rozplače.
„Harry, myslím, že sa tam už nebudeme môcť vrátiť.“
„Prečo ....?“
„Keď sme sa premiestňovali, Yaxley sa ma chytil a ja som sa ho nemohla zbaviť,
bol príliš silný. Stále sa ma držal, keď sme dorazili na Grimmauldove námestie
a potom – bojím sa, že videl dvere, keď sme sa tam dostali, tak som vás rýchlo
chytila a preniesla nás sem.“
„Ale kde je teda on? Počkaj...Chceš tým povedať, že je na Grimmauldovom
námestí? Veď sa tam nemôže dostať, nie?“
Jej oči sa leskli slzami, keď odpovedala.
„Harry, myslím, že môže. Ja-ja som ho donútila, aby ma pustil tým, že som použila
Zabraňovacie zaklínadlo, ale to už som ho dostala dovnútra ochrany Kúzla
spoľahlivosti. Od tej doby čo Dumbledore zomrel sme všetci Strážcami tajomstva,
pamätáš? Takže ja som mu to tajomstvo prezradila, že?“
Nebolo sa o čom hádať, Hermiona mala úplnú pravdu. Toto bol pre nich silný
úder. Ak sa mohol Yaxley dostať do domu, nemohli sa tam vrátiť. Vďaka
premiestňovaniu tam mohol dokonca dostať aj smrťožrútov. I keď bol dom temný a
depresívny, bolo to ich jediné bezpečné útočište a zvlášť teraz, keď bol
Kreacher omnoho milší a priateľskejší, svojím spôsobom domov. S pocitom viny si
Harry spomenul na domáceho škriatka chystajúceho steak a koláč, ktorý Harry,
Ron ani Hermiona nikdy neochutnajú.
„Harry, je mi to ľúto. Tak veľmi ma to mrzí!“
„Nebuď hlúpa, to nebola tvoja vina! Keď už niečia, tak moja...“
Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol Divookého oko. Hermiona cúvla a tvárila
sa vydesene.
„Umbridgeová ho vlepila do dverí svojej kancelárie, aby mohla špehovať
ostatných. Nemohol som ho tam nechať...ale vďaka tomu zistili, že sú v budove
votrelci.“
Skôr ako stihla Hermiona niečo povedať, Ron zavzdychal a otvoril oči. Ešte
stále bol bledý a na jeho tvári sa leskol pot.
„Ako sa cítiš?“ zašeptala Hermiona.
„Hrozne,“ odvetil Ron a šklbol sebou, keď pocítil svoju zranenú ruku.
„Kde to sme?“
„V lese, kde sa konal Svetový pohár v metlobale.“ objasnila Hermiona.
„Chcela som nejaké kryté, uzavreté miesto a toto bolo....“
„....prvé miesto, čo ťa napadlo,“ dokončil za ňu Harry a pozeral sa po očividne
úplne vyľudnenom okolí.
Stále myslel na to, čo sa stalo, keď sa premiestnili naposledy a keď ich
smrťožrúti našli behom niekoľkých minút. Mohlo to byť čítanie myšlienok? Vedel
Voldemort alebo jeho ľudia, kam ich Hermiona vzala tentokrát?
„Myslíš, že by sme mali vyraziť?“ spýtal sa Ron Harryho a ten na jeho tvári
videl, že myslí na to isté.
„Neviem.“
Ron stále vyzeral bledo a spotene. Ani sa nepokúsil posadiť a zdalo sa, že bol
príliš slabý, aby to skúšal. Myšlienka, že by s ním hýbali, bola
nepredstaviteľná.
„Zatiaľ tu zostaneme.“ povedal nakoniec.
Hermiona, ktorej sa očividne uľavilo, vyskočila na nohy.
„Kam ideš?“ spýtal sa Ron.
„Ak tu ostaneme, mali by sme použiť nejaké ochranné kúzla,“ odpovedala, zdvihla
prútik, začala opisovať veľký kruh okolo Harryho a Rona a mumlala zaklínadlá.
Harry si všimol porúch v okolitom vzduchu. Bolo to, akoby Hermiona vytvárala
nad čistinou tepelný závoj.
„Salvio Hexia...Protego Totalum...Repello Muggletum...Muffliato... Mohol
by si vytiahnuť stan, Harry?“
„Stan?“
„Z tašky!“
„Z... aha, jasné,“ povedal Harry.
Neobťažoval sa ho hľadať vnútri a radšej použil privolávacie kúzlo. Stan sa
vynorilo ako beztvará hromada plátna, lán a tyčiek. Vďaka zápachu mačiek, ktorý
bol vnútri úplne rovnaký, Harry spoznal, že sa jedná o rovnaký stan, v ktorom
naposledy spali na Svetovom pohári v metlobale.
„Myslel som, že patrí tomu Perkinsovi z ministerstva,“ povedal a začal
rozpletať zamotané kolíky.
„Zjavne ho nechcel späť, s jeho krížami je to zlé,“ podotkla Hermiona, zatiaľ
čo predvádzala zložité pohyby prútikom.
„Takže si ho Ronov otec mohol požičať. Erecto! “ dodala a zamierila
prútikom na neforemné plátno, ktoré sa v plynnom skupenstve vznieslo do vzduchu
a celkom pevne sa usadilo na zem pred Harryho, ktorému z rúk vyletel kolík a s
rachotom pristál na konci lana.
„Cave Inimicum, “ dokončila Hermiona a mávla k nebu.
„To je všetko, čo môžem urobiť. Prinajmenšom by sme mali vedieť, že
prichádzajú, nemôžem ale zaručiť, že nás ochránia pre Vol- „
„Nevyslovuj to meno!“ prerušil ju Ron hrubo.
Harry a Hermiona sa na seba pozreli.
„Prepáčte,“ zaúpel Ron, keď sa narovnal a pozrel na nich, „ale akoby to nosilo
smolu, či čo. Nemôžeme ho skrátka volať Veď-Viete-Kto, prosím?“
„Dumbledore vravel, že strach z mena....“ pokračoval Harry.
„Uvedom si, že nazývanie Veď-Vieš-Koho jeho menom nakoniec Dumbledorovi
neprinieslo veľa dobrého,“ odsekol Ron. „Jednoducho preukáž Veď-Vieš-Komu
nejakú úctu, áno?“
„Úctu? “ zopakoval Harry, ale Hermiona po ňom hodila varovný pohľad,
očividne sa nechcela s Ronom hádať, keď bol taký slabý.
Harry s Hermionou Rona napoly odniesli, napoly dovliekli cez vchod do stanu.
Vnútri to vyzeralo presne tak, ako si Harry pamätal: malý byt s kúpeľňou a
kuchyňou. Odstrčil staré kreslo a položil Rona opatrne na spodné poschodie
dvojposteľovej postele. Aj takáto krátka cesta spôsobila, že Ron ešte viacej
zbledol a len čo ho položili na matrac, zavrel oči a nejakú chvíľu nepovedal
ani slovo.
„Urobím čaj,“ povedala Hermiona udýchane, vytiahla z hĺbky svojho batohu
kanvicu so šálkami a zamierila do kuchyne.
Pre Harryho bol teplý nápoj rovnako príjemný ako ohnivá whisky v tú noc, keď
zomrel Divooký. Zdalo sa, že zahnal preč aspoň malú časť hnevu, ktorý sa
rozkmital v jeho hrudi. Po minúte či dvoch prelomil Ron mlčanie.
„Čo si myslíte, čo sa stalo s Cattermolovcami?“
„S troškou šťastia sa odtiaľ dostali preč,“ odpovedala Hermiona zvierajúc svoju
horúcu šálku. „Len čo sa pán Cattermole dovtípil, čo sa stalo, premiestnil sa
spolu so svojou ženou a práve teraz opúšťajú krajinu aj so svojimi deťmi.
Urobili, čo im Harry povedal.“
„Dokelu, dúfam, že sa odtiaľ dostali,“ povedal Ron a oprel sa chrbtom o
vankúše.Zdalo sa, že mu čaj robí dobre. Už sa mu do tváre vrátilo trocha farby.
„Podľa toho, ako sa so mnou rozprávali keď som bol on, to nevyzeralo, že bol
nejako zvlášť dôvtipný. Bože, dúfam, že to zvládli. Ak kvôli nám obaja skončia
v Azkabane...“
Harry sa pozrel na Hermionu a v mysli sa mu vyrojila jediná otázka – či to, že
pani Cattermolová pri sebe nemala prútik nezabránilo tomu, aby sa spoločne so
svojím manželom premiestnila a ....nezomrela v jeho náručí. Hermiona pozorne
sledovala Rona, ktorý teraz prejavoval také veľké starosti o osud
Cattermolovcov. V jej pohľade bola cítiť taká neha, že Harry skoro myslel, že
ju nachytá pri tom, ako Rona pobozká.
„Takže ho máš?“ opýtal sa jej Harry, čiastočne aj preto, aby jej pripomenul, že
tu stále je.
„Mám - čo?“ spýtala sa trochu prekvapene.
„Kvôli čomu sme práve prešli týmto všetkým? Ten medailón. Kde je?“
„Vy ho máte?“ vykríkol Ron a posunul sa na poduške o niečo vyššie. „A nikto mi
nič nepovie! Sakra, to ste to nemohli ani spomenúť?“
„No, utekali sme, aby sme si zachránili život a prenasledovali nás smrťožrúti,
nie?“ povedala Hermiona. „Tu je.“ Vybrala z vrecka medailón a podala ho Ronovi.
Bol veľký ako slepačie vajce. Ozdobné písmeno „S“ vysádzané z drobných zelených
kamienkov rozptyľovalo jemné svetlo, ktoré prenikalo skrz strechu stanu.
„Je možné, že by ho niekto zničil od doby, čo sa o to pokúšal Kreacher?“ opýtal
sa Ron s nádejou v hlase. „Chcem povedať, vieme, že je to ešte stále horcrux?“
„Myslím, že nie,“ povedala Hermiona potom, čo si ho vzala späť a zblízka si ho
prezerala. „Keby ho niekto kúzlom zničil, bolo by vidieť nejaké známky
poškodenia.“
Podala ho Harrymu, ktorý ho otáčal v prstoch. Vyzeral ako nový. Spomenul si na
to, čo zostalo z denníka a na prasknutý kameň v prsteni potom, čo ho Dumbledore
zničil.
„Myslím, že Kreacher mal pravdu,“ povedal Harry. „Musíme zistiť, ako ho otvoriť
pred tým, než ho budeme schopní zničiť.“
Náhle si uvedomil, čo drží v ruke, čo prežíva za zlatými dvierkami. Po všetkom
tom úsilí, ktoré museli vynaložiť na to, aby ho získali zrazu cítil silné nutkanie
sa ho rýchlo zbaviť. Prekonávajúc sám seba, snažil sa prstami otvoriť medailón.
Potom skúsil zaklínadlo, ktoré použila Hermiona, aby otvorila Regulusovu
spálňu. Nič z toho nepomohlo. Podal medailón naspäť Ronovi a Hermione, ktorí sa
obaja snažili vydať zo seba to najlepšie, ale neboli o nič úspešnejší ako on
sám.
„Cítite to?“ spýtal sa Ron tichým hlasom, keď držal medailón pevne zovretý v
pästi.
„Čo myslíš?“
Ron podal horcrux Harrymu. Po chvíli Harry zistil, čo asi Ron myslel. Bola to
jeho vlastná krv pulzujúca v jeho žilách, alebo niečo bilo vo vnútri medailónu
ako malé kovové srdce?
„Čo s ním urobíme?“ spýtala sa Hermiona.
„Schováme ho, kým neprídeme na to, ako ho zničiť,“ odpovedal Harry, a aj keď sa
mu veľmi nechcelo, zavesil si medailón na krk a schoval ho pod oblečenie, kde
teraz odpočíval hneď vedľa tobolky, ktorú dostal od Hagrida.
„Myslím, že by sme si mali rozdeliť stráženie pred stanom,“ dodal smerom k
Hermione. Vstal a pretiahol sa. „A musíme vymyslieť, kde získať nejaké jedlo.
Ty zostaneš tu,“ dodal ostro keď videl, ako sa Ron snaží posadiť a do tváre sa
mu opäť vliala šedá farba.
Spolu so Špiónoskopom, ktorý dala Hermiona Harrymu k narodeninám, strávili
zvyšok dňa striedaním sa na stráži. Špiónoskop sa však celý deň pokojne a ticho
vznášal nad stolom, či už vďaka tomu, že Hermiona rozmiestnila okolo ochranné
kúzla a bariéry proti muklom alebo skrátka preto, že tadiaľto ľudia veľmi
nechodievali. Časť lesa, v ktorej sa nachádzali, zostávala opustená až na pár
vtákov veveričiek. Večer nepriniesol žiadnu zmenu. Harry rozsvietil svoj
prútik, keď si o desiatej vymenil miesto s Hermionou, a rozhliadal sa okolo po
opustenom priestranstve. Nevidel nič, okrem páru netopierov prelietavajúcich
nad nimi cez jediný, medzi stromami viditeľný, pás oblohy.
Bol hladný a trochu sa mu točila hlava. Hermiona so sebou nevzala žiadne jedlo,
pretože si myslela, že sa ešte dnes vrátia na Grimmauldove námestie, takže
nemali vôbec nič na jedenie až na pár hríbov, ktoré Hermiona nazbierala spod
okolitých stromov a povarila v kotlíku. Po pár sústach odstrčil Ron svoju
porciu preč a tváril sa znechutene. Harry to neurobil iba preto, aby nezranil
Hermionine city.
Ticho v okolí bolo prerušené podivným šramotom a čímsi, čo znelo ako lámanie
vetvičiek, ale Harry veril tomu, že skôr ako človek bolo ich pôvodcom nejaké
väčšie zviera. Napriek tomu zdvihol svoj prútik, aby bol pripravený. Jeho
vnútornosti, už tak poznačené nevhodnou porciou húb, boli teraz veľmi
nepokojné.
Myslel, že bude cítiť radosť, keď sa im podarí získať horcrux, ale, ktovie
prečo, ten pocit neprichádzal. Všetko čo cítil, keď sedel a pozeral do okolitej
temnoty, z ktorej prútik mohol osvietiť len nepatrnú časť, bol strach o to, čo
bude ďalej. Bolo tak ťažké dostať sa až sem, snažil sa o to celé týždne, mesiace,
možno i roky, ale teraz, keď bol tu, náhle zastavil a zišiel z priamej cesty.
Niekde vonku boli ďalšie horcruxy, ale on nemal ani najmenšie tušenie kde. Ani
nevedel, ako všetky vyzerajú a dokonca ani netušil ako zničiť ten, ktorý sa
teraz opieral o jeho hruď. Zvláštne bolo, že sa od jeho tela vôbec nezohrial,
ale zostával chladný, ako keby ho práve vytiahol z ľadovej vody. Z času na čas
si Harry myslel, alebo možno len predstavoval, že cíti nepatrný tlkot srdca v
trochu inom rytme, ako bol jeho vlastný.
Ako tak sedel v temnote pred stanom, visela nad ním nepomenovateľná predtucha.
Snažil sa jej čeliť, vytlačiť myšlienky preč zo svojej hlavy, ale stále sa k
nemu vracali. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive. Ron a
Hermiona, ktorí sa teraz ticho rozprávali vo vnútri stanu, mohli kedykoľvek
odísť, ak by chceli. On ale nemohol. Zdalo sa mu, že zatiaľ čo sedí v tme a
snaží sa ovládnuť vlastný strach a vyčerpanie, horcrux na jeho hrudi tikal a
odpočítaval čas, ktorý mu ešte ostáva... Hlúpy nápad, hovoril sám sebe, takto
nerozmýšľaj....
Jazva ho začínala znovu páliť. Predpokladal, že si to spôsobil sám, svojimi
myšlienkami a pokúsil sa začať myslieť na niečo iné. Premýšľal o chudákovi
Kreacherovi, ktorý na neho čakal doma a na miesto neho k nemu dorazil Yaxley.
Bude škriatok mlčať alebo povie smrťožrútovi všetko, čo vedel? Harrymu sa
chcela veriť, že Kreacher sa za posledných pár mesiacov zmenil natoľko, aby k
nemu bol lojálny, ale kto môže vedieť, čo všetko sa stane?Čo keď ho smrťožrúti
budú mučiť? Do Harryho hlavy vtrhli nepríjemné predstavy a tak sa pokúsil aj
tie zatlačiť preč. Nebolo nič, čo by mohol pre Kreachera urobiť. Spolu s
Hermionou sa rozhodli, že sa nebudú pokúšať privolať ho – čo keby niekto z
ministerstva prišiel s ním. Nemohli počítať s tým, že by premiestňovanie
škriatkov bolo oslobodené od rovnakej trhliny, ktorá spôsobila, že sa Yaxley
dostal na Grimmauldove námestie prichytený na okraji Hermioninho rukávu.
Harryho jazva teraz priam horela. Vedel o toľkých veciach, ktoré ešte musí
vyriešiť. Lupin mal pravdu s kúzlami, s ktorými sa v živote nestretli, ani si
ich nepredstavovali. Prečo mu Dumbledore nevysvetlil viac? Možno si myslel, že
bude mať viac času, že bude žiť ešte roky, možno storočia, ako jeho priateľ
Nicholas Flamel? Ak áno, mýlil sa.....Snape to videl...Snape, spiaci had, ktorý
zaútočil na vrchu veže....
A Dumbledore spadol dolu...spadol....
„Daj mi to, Gregorovič! “
Harryho hlas bol vysoký, jasný a chladný, prútik držal pred sebou dlhými
bielymi prstami. Muž, na ktorého mieril, visel hore nohami vo vzduchu, napriek
tomu, že neboli vidieť žiadne povrazy, ktoré by ho tam držali. Hojdal sa tam,
zviazaný neviditeľnými lanami, ruky a nohy skrútené okolo seba a jeho
vystrašená tvár bola červená od krvi, ktorá sa mu hrnula do hlavy. Mal čisté
biele vlasy a huňaté neupravené fúzy. Trochu ako Santa Claus.
„Nemám ho, už ho nemám! Ukradli mi ho pred mnohými rokmi!“
„Neklam lordovi Voldemortovi, Gregorovič. On to spozná...vždy to spozná.“
Oči muža, ktorý tu pred ním visel, boli rozšírené, plné strachu a zdalo sa, že
sa rozširujú viac a viac, kým ich temnota nepohltila Harryho úplne.
„A Harry sa ponáhľal cez temnú chodbu v malom Gregorovičovom dome a držal pred
sebou lucernu. Gregorovič vrazil do miestnosti na konci chodby a jeho lucerna
osvetlila niečo, čo vyzeralo ako dielňa. Vyrezávané kusy dreva a zlato žiariace
v kolísavom svetle lucerny. A na okne sedel ako nejaký obrovský vták mladý muž
so zlatými vlasmi. V krátkom okamihu, keď jeho tvár osvietilo mihotavé svetlo
lampy, uvidel Harry v jeho tvári zvláštne uspokojenie. Vtom ale muž vypálil
omračujúce kúzlo a skočil z okna von s jasavým smiechom.
Harry zasa vyrazil von z tých obrovských očí a Gregorovičova tvár bola plná
hrôzy.
„Kto bol ten zlodej, Gregorovič? “ povedal vysoký studený hlas.
„Neviem, nikdy som ho už nevidel, nie – prosím – PROSÍM! “
Bolo počuť výkrik a objavil sa záblesk zeleného svetla.....
„Harry! “
Otvoril oči a ruku si pritískal na čelo. Skĺzol po stane a opieral sa zo strany
o plátno skrútené na zemi. Pozrel sa hore na Hermionu, ktorej vlasy teraz
zakrývali ten malinký kus oblohy viditeľný medzi vetvami stromov nad nimi.
„Sen,“ povedal a rýchlo sa posadil, aby sa vyhol Hermioninmu zlostnému pohľadu.
„Musel som si zdriemnuť, prepáč.“
„Viem, že to bola tvoja jazva! Je ti to vidieť na očiach! Pozerala si sa
Vol...“
„Nevyslovuj jeho meno!“ ozval sa Ronov rozčúlený hlas zvnútra stanu.
„Dobre,“ odsekla Hermiona, „tak teda do Veď-Vieš-Koho mysle!“
„Nechcel som, aby sa to stalo!“ povedal Harry. „Bol to sen! Ty snáď môžeš
kontrolovať, o čom sú tvoje sny, Hermiona?“
„Keby si sa naučil používať oklumenciu...“
Ale o tom Harry nechcel diskutovať. Chcel prebrať to, čo práve videl.
„Našiel Gregoroviča, Hermiona, a myslím, že ho zabil, ale pre tým nazrel do
jeho mysle a videl tam...“
„Myslím, že by bolo lepšie, keby som teraz strážila ja, keď si taký unavený, že
zaspávaš,“ povedala chladne Hermiona.
„Ja to dokončím!“
„Nie, očividne si vyčerpaný. Choď dovnútra a ľahni si.“
Odišla späť do stanu a vyzerala úplne neústupne. Harry, aj keď nahnevaný, ju
nasledoval dovnútra.
Ronova stále ešte šedá tvár vykukovala spod prikrývky na spodnej posteli. Harry
sa vyšplhal nad neho, ľahol si a pozeral na tmavý plátenný strop nad sebou. Po
chvíli sa ozval Ron tak tíško, aby sa jeho hlas nedoniesol až k Hermione,
chúliacej sa pri vchode.
„Čo Veď-Vieš-Kto robí?“
Harry pevne zatvoril oči, aby si spomenul i na najmenší detaily toho, čo pred
chvíľou videl. Potom zašeptal.
„Našiel Gregoroviča. Zavesil ho hore nohami a mučil ho.“
„Ako mu môže Gregorovič urobiť nový prútik, keď visí hore nohami?“
„Nemyslím...je to divné, že?“
Harry zavrel oči a premýšľal o tom, čo videl a počul. Čím viac to rozoberal,
tým menej tomu rozumel..... Voldemort nehovoril nič o Harryho prútiku, nič o
spojení medzi nimi, nič o tom, že by mu mal Gregorovič vyrobiť nový, mocnejší
prútik, aby porazil Harryho...
„Niečo od Gregoroviča chcel,“ povedal Harry, oči mal ešte stále pevne zavreté.
„Chcel, aby mu to dal, ale Gregorovič vravel, že mu to niekto ukradol pred
mnohými rokmi....a potom.....a potom...“
Spomenul si, ako on ako Voldemort prenikol cez Gregorovičove oči do jeho
spomienok...
„Čítal v Gregorovičovej mysli a videl mladého muža sediaceho na okennom
parapete, ktorý po Gregorovičovi vypálil kliatbu a stratil sa mu z dohľadu.
Ukradol to, ukradol niečo, čo Veď-Vieš-Kto chce. A ja...ja myslím, že už som ho
niekde videl.....“
Harry si želal ešte raz aspoň zahliadnuť tvár toho smejúceho sa chlapca. Tá
krádež sa podľa Gregorovitcha stala pre mnohými rokmi. Prečo mu teda tá tvár
pripadala známa?
Zvuky okolitého lesa zneli vnútri stanu tlmene. Všetko, čo mohol Harry počuť
bolo Ronove dýchanie. Po chvíli Ron zašeptal: „Nevidel si, čo ten zlodej
držal?“
„Nie....muselo to byť niečo malé.“
„Harry?“
Drevená konštrukcia Ronovej postele zapraskala, keď zmenil polohu.
„Harry, nemyslíš si, že Veď-Vieš-Kto chce niečo ďalšie, aby z toho vytvoril
horcrux?“
„Neviem,“ povedal Harry pomaly. „Možno. Ale nebolo by to pre neho nebezpečné?
Nevravela Hermiona, že už teraz dostal svoju dušu na samotnú hranicu svojich
možností?“
„No áno, ale čo keď o tom nevie.“
„No....možno,“ povedal Harry.
Bol si istý, že Voldemort hľadal riešenie, ako obísť puto medzi jeho a Harryho
prútikom, a že ho chce získať od starého majstra....ale teraz, keď ho zabil,
očividne bez toho, že by sa ho spýtal čo len jedinou otázkou na jeho vedomosti
o prútikoch...
Čo chce Voldemort nájsť? Prečo, keď mu leží Ministerstvo mágie a vlastne i celý
čarodejnícky svet pri nohách, je preč, niekde ďaleko a chce získať predmet,
ktorý kedysi dávno vlastnil Gregorovič, a ktorý mu bol ukradnutý neznámym
zlodejom?
Harry pred sebou stále videl toho blonďavého mladíka. Bol veselý, divoký, v
jeho očiach bol náznak darebáctva, ktoré vyžarovalo i z Freda a Georga. Zmizol
z okenného parapetu ako vták a Harry ho už niekde predtým videl, ale nemohol si
spomenúť kde...
Keď je teraz Gregorovič mŕtvy, je to mladý zlodej, ktorý je v ohrození života a
vo chvíľach, keď sa zdola začalo ozývať Ronovo chrápanie a Harry sám pomaly
upadal do spánku, bol to on, okolo koho sa točili Harryho myšlienky.